Aqua Vitae, pod kurátorským vedením Lýdie Pribišovej, otvára dialóg o vode a rieke Váh prostredníctvom interdisciplinárnych site specific participatívnych a diskurzívnych umeleckých projektov. Tento program prepojí umenie s prírodou, prinesie nové perspektívy ohľadom ochrany vody a podporí dôležité diskusie o budúcnosti riek a vodných ekosystémov v regióne.
2025 – 2026
Umelkyne a umelci: Pia Lindman, Lucia Romualdi, Urbonas, Maja Štefančíková
Kurátorka: Lýdia Pribišová
V Trenčíne je jednou z najdôležitejších spájajúcich síl voda, predovšetkým rieka Váh, najdlhšia slovenská rieka. Voda je univerzálnym prvkom života, nevyhnutnou podmienkou existencie. Názov Váh pravdepodobne pochádza z latinského vagus, teda blúdiaci, túlajúci sa, čo odkazuje na jeho niekdajšiu premenlivosť a nestálosť koryta. Alternatívne možno jeho pôvod hľadať v germánskom Wag (búrlivá, nepokoja voda) alebo v nemeckom Woge (príval, vlna). Okrem povrchovej vody formuje mesto aj podzemný prúd rieky, ovplyvňujúc urbanizmus a architektúru Trenčína. Tento fenomén môžeme vnímať ako metaforu undergroundovej hudobnej scény, ktorá bola v meste aktívna počas komunizmu a zanechala stopu v kultúrnej pamäti.
Projekt Aqua Vitae otvára dialóg o vode a rieke Váh prostredníctvom interdisciplinárnych site-specific participatívnych a diskurzívnych umeleckých projektov. Prepája umenie s prírodou a iniciuje diskusie o význame ochrany vody a o budúcnosti vodných ekosystémov v regióne. Séria umeleckých intervencií, ako sú prehliadky, inštalácie, performancie, diskusie a prechádzky, podnecuje obyvateľov a návštevníkov Trenčína k reflexii o problematike vody v mestskom prostredí a jej politických, ekologických i filozofických implikáciách. Inšpiráciou môže byť aj rieka Whanganui na Novom Zélande, ktorá v roku 2017 získala právny štatút živej entity, čo predstavuje významný precedens v oblasti environmentálnej ochrany.
Naše telá pozostávajú prevažne z vody, ktorá cirkuluje, spája nás s ďalšími organizmami, s tými, čo boli pred nami, aj s tými, čo prídu po nás. Voda nie je len biologickým prvkom, ale aj nositeľkou pamäte. Ako uvádza Astrida Neimanis vo svojej koncepcii hydrofeminizmu v knihe Bodies of Water, naše telá sú prepojené s nespočetnými inými vodnými entitami – od sladkovodných mušlí cez morské trávy a dažďové oblaky až po historické vrstvy kolektívneho nevedomia. Voda spája minulosť s budúcnosťou, nesie pamäť, ale aj odhaľuje vzťah medzi mocou a komodifikáciou zdrojov.
Napriek jej životodarným vlastnostiam je voda aj zdrojom konfliktov, ekologických kríz a politických bojov. Vplyvom klimatickej zmeny sa stretávame s extrémnymi javmi, ako sú suchá, povodne či toxické znečistenie. V tomto kontexte voda nie je len fyzickou substanciou, ale aj prostriedkom na reinterpretáciu vzťahov medzi ľudskou a neľudskou sférou.
Ako píše Neimanis, citujúc Jamieho Lintona, autora knihy What Is Water: „Voda je tým, čo z nej urobíme.“ V tomto duchu Aqua Vitae pozývame k reimaginácii vody, k premýšľaniu s vodou, k učeniu sa od vody. Voda ako médium, ako komunikátor, ako spojivo. Ako prvok, ktorý odoláva plnej kontrole, ale učí nás novým spôsobom uvažovania, cítenia a bytia.
