Martin Piaček: Dve figy

Dve travertínové nadrozmerné figy, dva akoby zabudnuté sochárske objekty či náhodne spadnuté odniekiaľ, ležia pod borovicami v parku pri železničnej stanici. Tieto vytesané figy vychádzajú z dlhodobého záujmu sochára Martina Piačeka o plod a strom tejto rastliny. Figovník pôvodne na Slovensku nerástol; s postupnou zmenou klímy sa však už nielen na juhu krajiny stáva čoraz bežnejším. Sochár a pedagóg Piaček má v Rajke sad, kde figy sám pestuje – jeho vzťah k tejto téme je teda rovnako spojený s osobnou fascináciou, úžitkom aj s environmentálnym znepokojením.

Lokalita: Park M. R. Štefánika, Trenčín

Európsky kontinent sa otepľuje najrýchlejšie a počas stále suchších rokov a liet sa figa stáva aj u nás, v strednej Európe, superplodinou odolávajúcou vo vyprahnutej krajine. Figa – pravdepodobne najstaršia domestikovaná plodina* môže rásť aj na miestach, kde sa trvalá prítomnosť vody zdá nemožná a ani nedostatok pôdy či skaly nezastavia rast jej koreňov. Nie náhodou sa tento mäkký šťavnatý biblický plod mení na dve kamenné, všetkému odolné travertínové objekty.

V kontexte našej krajiny figy predstavujú sen aj hrozbu. Zmena, ktorú figa symbolizuje, nie je len príbehom o stredomorskom lete, ktoré nám umožňuje pestovanie exotických plodov v stredoeurópskej záhrade.

Je aj príbehom čoraz nestabilnejšieho počasia, horúčav, sucha a sociálnych turbulencií, ktoré klimatická premena so sebou prináša. Prítomnosť kamenných fíg v trávniku tak nesie v sebe paradox: fascináciu krásou plodu, ktorý sa stáva normalitou vďaka klimatickému posunu, a nepokoj z toho, kam tento posun smeruje.

Martin Piaček (1972) patrí k výrazným predstaviteľom súčasného slovenského sochárstva, hoci jeho tvorba zasahuje aj do performance, videa a fotografie. Vo svojich dielach prepája osobnú skúsenosť s kolektívnou pamäťou a venuje sa otázkam národnej identity, historickej pamäti a nacionalizmu, pričom často pracuje s postavami národných hrdinov, akými sú Milan Rastislav Štefánik či Ľudovít Štúr. Dejiny pre neho nie sú uzavretým príbehom, ale otvoreným materiálom na prehodnotenie – príkladom je jeho cyklus Najväčšie trapasy slovenskej histórie. Príznačná je pre neho aj práca s privlastneným historickým objektom, ako v cykle Dotýkanie sa hrdinu. V sérii Mramor sa vracia k sochárstvu ako svojmu východiskovému médiu a volí pomalý manuálny proces sekania do mramoru, v ktorom zostáva prítomná fyzická námaha ako stopa priameho kontaktu tela s materiálom. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde od roku 2017 vedie Ateliér vvv (vizuálne – verbálne – verejné). Popri vlastnej tvorbe sa angažuje v diskusiách o sochárstve vo verejnom priestore, je spoluzakladateľom výstavného formátu DiStO a podieľa sa na projektoch Liquid Dogmas a Soft Norm. Jeho práce sú pravidelne prezentované na samostatných aj skupinových výstavách doma i v zahraničí.