Bauhausový úľ je súčasťou dlhotrvajúceho umeleckého výskumu Tamása Kaszássa, ktorý skúma modernistické utópie cez postutopickú optiku. Konštruktivizmus, Bauhaus a De Stijl považuje za nerealizované sociálne modely, ktoré zostávajú esteticky vplyvné, ale ostali oddelené od každodenného života. Kaszás reinterpretuje modernistickú architektúru pre nie- ľudských obyvateľov (včely). Úľ predstavuje štruktúru, ktorá je zároveň umeleckým dielom aj živým prostredím.
Miesto: Zelená plocha pri križovatke Palackého a Hasičskej, Trenčín
Včely (spolu s ďalšími opeľovačmi) sú považované za nepostrádateľné pre prežitie ľudstva a udržanie biodiverzity. Zároveň je organizácia včelej spoločnosti vo vnútri úľa často dávaná do paralely k ľudským civilizáciám a nie náhodou sa viackrát stali inšpiráciou pre architektov – či už bežný nadstavkový včelý úľ, alebo samotné včelie plásty boli základnou predlohou pre modernistických, funkcionalistických architektov (Le Corbusier, Mies Van Der Rohe). V Kaszásovom diele je princíp obrátený naruby – estetika Bauhausu je tu na prvý pohľad “vnútená” včelej rodine, no komplexný dizajn úľa zároveň poskytuje väčšiu variabilitu a voľnosť.
Včely, ako akési barometre stavu životného prostredia, sú extrémne citlivé na zmeny ovzdušia, pesticídy, na zmenu teplôt, či sucho. Paradoxne ich prežívanie v urbánnom prostredí mesta nie je náročnejšie ako v krajine – na rozdiel od monokultúrnej poľnohospodárskej krajiny, tu využívajú väčšiu pestrosť mestskej flóry.
Napriek zložitej konštrukcii Kaszásov úľ využíva miery a rámiky klasického nadstavkového systému a vznikol v spolupráci s lokálnym stolárom Martinom Ambrušom.
Projekt sa namiesto zamerania na produkciu zameriava na včelárstvo ako na umeleckú a ekologickú prax. Úľ sa stáva priestorom koexistencie a pozorovania, reaguje na potreby včelej kolónie ako superorganizmu a zároveň reflektuje udržateľnosť a odkaz modernistického dizajnu.
Tamás Kaszás (1976) je umelec žijúci v Budapešti, ktorý absolvoval Maďarskú univerzitu výtvarných umení, kde v súčasnosti vyučuje. Vytvára komplexné, výskumne zamerané projekty s využitím tradičných a nových médií, pričom mieša poetické obrazy s funkčnými vynálezmi. Jeho individuálne diela sa zvyčajne objavujú ako konštelácie v rámci väčších inštalácií, ktoré nazýva „vizuálne pomocné konštrukcie“, a zaoberajú sa sociálnymi a ekologickými problémami a duchovnými praktikami. Medzi opakujúce sa témy patrí kolaps a prežitie, sebestačnosť a autonómia, teória verzus prax, ľudová veda, fiktívna antropológia a život v prírode. Spoluzaložil dve umelecké duá: Randomroutines (s Krisztiánom Kristófom, od roku 2003) a Ex-artists‘ Collective (s Anikó Loránt, 2003 – 2020). Samostatné výstavy zahŕňajú Maďarskú národnú galériu v Budapešti (2023), Trafó House of Contemporary Arts v Budapešti (2021), de Appel v Amsterdame (2018), Museu Calouste Gulbenkian v Lisabone (2017), Muzeum Sztuki v Lodži (2016) a Galerie Krinzinger vo Viedni (2014). Skupinové výstavy zahŕňajú Werkleitz Gesellschaft v Halle (2025), EVA International v Limericku (2023), documenta fifteen v Kasseli (2022), OFF-Biennale Budapešť (2017), Bukurešťské bienále 7 (2016), 19. Bienále v Sydney (2014) a 12. Bienále v Istanbule (2011).
