Kedy? 3. september 2026 od 17:00
Kde? Zelená plocha pri križovatke Palackého a Hasičskej / Park M. R. Štefánika, Trenčín
Obe diela vznikli v rámci projektu Zelená línia, ktorý do verejného priestoru Trenčína prináša diela medzinárodných a slovenských umelkýň a umelcov venované environmentálnym témam – klimatickej kríze, strate biodiverzity či vzťahu človeka a prírody. Kurátorom projektu je Oto Hudec.
Program:
17:00 Tamás Kaszás (HU): Včelí úľ (Bauhaus Beehive) – zelená plocha pri križovatke Palackého a Hasičskej
18:00 Martin Piaček (SK): Dve figy – Park M. R. Štefánika
Včelí úľ
Tento experimentálny a edukačný včelí úľ vychádza z tradičného štandardu Dadant-Blatt pre rozmery rámikov, aby bol kompatibilný s bežnými úľmi, pričom obsahuje horizontálne posunuté nadstavky, ktoré zároveň umožňujú jeho fungovanie ako systému pre dve včelie kolónie. Roj bude do úľa osadený pod dohľadom profesionálneho včelára a bude slúžiť nielen na estetické účely, ale aj na experimentálne, pozorovacie a produkčné účely vrátane výroby medu. Vzhľadom na jeho komplexnú štruktúru si vyžaduje pomalé pracovné tempo.
O autorovi – Tamás Kaszás
nar. 1976, Dunaújváros, Maďarsko
Tamás Kaszás je umelec a pedagóg pôsobiaci v Budapešti. Vyštudoval Katedru intermédie na Maďarskej akadémii výtvarných umení, kde v súčasnosti vyučuje. Vo svojej tvorbe sa venuje komplexným projektom založeným na teoretickom výskume. Vo svojich dielach využíva tradičné aj nové médiá. Prepájaním poetických obrazov s funkčnými objektmi vo svojej výstavnej praxi vytvára inštalácie, ktoré označuje ako „vizuálne pomocné konštrukcie“, v rámci ktorých jednotlivé umelecké diela fungujú ako súhvezdia v širšom celku.
Jeho projekty sa zaoberajú sociálnymi a ekologickými témami, duchovnými praktikami a alternatívnymi spôsobmi života. Kľúčové pojmy ako kolaps a prežitie, sebestačnosť a autonómia, teória verzus prax, ľudová veda, fiktívna antropológia či život v prírode približujú hlavné okruhy jeho záujmu.
Je zakladajúcim členom dvoch umeleckých dvojíc: Randomroutines (s Krisztiánom Kristófom, od roku 2003) a Ex-artists‘ Collective (s Anikó Loránt, 2003 – 2020).
Jeho samostatné výstavy sa konali napríklad v Maďarskej národnej galérii, Budapešť (2023), Trafó House of Contemporary Arts, Budapešť (2021), de Appel, Amsterdam (2018), Museu Calouste Gulbenkian, Lisabon (2017), Muzeum Sztuki, Lodž (2016) či Galerie Krinzinger, Viedeň (2014).
Jeho diela boli súčasťou významných kolektívnych výstav, ako sú Werkleitz Gesellschaft, Halle (2025), EVA International, Limerick (2023), documenta fifteen, Kassel (2022), OFF-Biennale Budapest (2017), Bucharest Biennale 7 (2016), 19. bienále v Sydney (2014) a 12. istanbulské bienále (2011).
Dve figy
Dva sochárske objekty vytesaných fíg – výrazne nadrozmerné, akoby náhodne spadnuté či zabudnuté pod borovicami v parku pri železničnej stanici – vychádzajú z dlhodobého záujmu Martina Piačka o plod a strom figy. Figa je rastlina, ktorá pôvodne na Slovensku nerástla; s postupným otepľovaním sa však najmä na juhu krajiny stáva čoraz bežnejšou. Sochár a pedagóg Piaček má v Rajke sad, kde figy sám pestuje – jeho vzťah k tejto téme je teda rovnako spojený s osobnou fascináciou, úžitkom aj environmentálnym znepokojením.
Objekty vytesané do slovenského travertínu budú reagovať na okolité prostredie a vstupovať do dialógu s už existujúcimi sochárskymi realizáciami v parku. Umiestnenie pod borovice nie je náhodné – umocňuje kontrast medzi klimatickými pásmami a poukazuje na klímu, ktorá sa neodvratne mení. Zmena, ktorú figa symbolizuje, však nie je len príbehom nových možností pestovania exotických plodov v stredoeurópskej záhrade. Je aj príbehom čoraz nestabilnejšieho počasia a sociálnych turbulencií, ktoré klimatická premena so sebou prináša. Prítomnosť kamenných fíg v trávniku tak bude niesť v sebe paradox: fascináciu krásou plodu, ktorý sa stáva normalitou vďaka klimatickému posunu, a nepokoj z toho, kam tento posun smeruje.
O autorovi – Martin Piaček
Zdroj foto: Peter Frolo
Martin Piaček (1972) patrí k výrazným predstaviteľom súčasného slovenského sochárstva. Hoci sa jeho tvorba dotýka aj iných oblastí vizuálneho umenia (napríklad performancie či video/fotodokumentácie), socha zostáva dlhodobo autorovým hlavným vyjadrovacím prostriedkom. Jedným z určujúcich princípov Piačekovej práce je prepájanie osobnej skúsenosti s kolektívnou pamäťou. Vo svojich dielach sa obracia k otázkam národnej identity, historickej pamäti, nacionalizmu či patriarchálnych modelov správania. Často pracuje s postavami národných hrdinov (osobnosť Milana Rastislava Štefánika a Ľudovíta Štúra) alebo s ikonografiou a symbolmi spojenými s oficiálnymi dejinami, ktoré posúva do nových významových súvislostí. Dôležitý moment v autorovej tvorbe predstavuje jeho vzťah k bádaniu a podrobnému štúdiu histórie. Dejiny nepreberá ako uzavretý príbeh, naopak, predstavujú pre neho otvorený materiál, ktorý je možné nanovo prehodnotiť a spochybniť (otvorený cyklus Najväčšie trapasy slovenskej histórie). Príznačným momentom Piačekovej tvorby je taktiež práca s privlastneným predmetom – najčastejšie apropriuje existujúce historické objekty (cyklus Dotýkanie sa hrdinu, Autoportrét ako busta MRŠ).
Aktuálne prezentované dielo zo série Mramor potvrdzuje, že socha je pre autora východiskovým médiom, ku ktorému sa opakovane vracia. Napriek možnosti využitia moderných technológií volí pomalý manuálny proces, akým je sekanie do mramorového bloku. V čase keď žijeme dobu rýchlej produkcie, sa javí pomalá práca ako istý druh luxusu. Fyzická námaha autora preto zostáva v diele prítomná ako dôležitá stopa, ktorá je založená na priamom kontakte sochárovho tela s materiálom. Piačekov sochársky proces odzrkadľuje širší pohľad na vzťah ľudstva k práci a otvára otázky dotýkajúce sa problematiky práce ako základu spoločenského poriadku. Výsledná forma tak pôsobí ako fragment autorovej vytrvalej práce zaznamenanej v kameni.
Tvorba Martina Piačeka predstavuje sústavnú snahu kriticky premýšľať o tom, čo dnes znamená socha, komu patrí verejný priestor a akým spôsobom sa v ňom konštruuje kolektívna identita. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch Juraja Bartusza a Jozefa Jankoviča, kde neskôr aj pedagogicky zakotvil. Od roku 2017 vedie na VŠVU Ateliér vvv (vizuálne – verbálne – verejné). Popri vlastnej tvorbe sa aktívne angažuje v diskusiách o povahe a fungovaní súčasnej sochy vo verejnom priestore (iniciatívna o.z. Verejný podstavec). Podieľa sa na projekte Liquid Dogmas a pripravuje prednáškový cyklus Soft Norm. Je jedným zo zakladateľov výstavného formátu DiStO (Divadlo Statického Objektu). Piačekove práce sú pravidelne prezentované na samostatných a skupinových výstavách na domácej aj zahraničnej umeleckej scéne.
Simona Pallesichová
Diela Zelenej línie
-
Oliver Ressler (AT): Von z podchodu, aby sme získali naspäť oblohu – podchod Hasičská → https://www.trencin2026.eu/podujatie/otvorenie-intervencie-olivera-resslera-at/
-
Rigo 23 (US/PT): Rieka je posvätná kvôli sebe samej – murál, Nízkoprahové centrum → https://www.trencin2026.eu/podujatie/mural-rigo-23/
-
Anca Benera & Arnold Estefán (RO/AT): Kto vlastní počasie? – nábrežie Váhu → https://www.trencin2026.eu/podujatie/kto-vlastni-pocasie/
-
Tamás Kaszás (HU): Včelí úľ – zelená plocha pri križovatke Palackého a Hasičskej
-
Martin Piaček (SK): Dve figy – Park M. R. Štefánika
-
Výstava Tenká zelená línia – Župný dom, 11. 9. – 6. 12. 2026 → https://www.trencin2026.eu/podujatie/vernisaz-vystavy-tenka-zelena-linia/
-
Cyklojazda Zelenou líniou – 13. 9. 2026 → https://www.trencin2026.eu/podujatie/cyklojazda-po-umeleckych-intervenciach/
