Kedy? 27.augusta 2026 o 17:00
Kde? Park M.R.Štefánika, Trenčín
Dva sochárske objekty vytesaných fíg – výrazne nadrozmerné, akoby náhodne spadnuté či zabudnuté pod borovicami v parku pri železničnej stanici – vychádzajú z dlhodobého záujmu Martina Piačka o plod a strom figy. Figa je rastlina, ktorá pôvodne na Slovensku nerástla; s postupným otepľovaním sa však najmä na juhu krajiny stáva čoraz bežnejšou. Sochár a pedagóg Piaček má v Rajke sad, kde figy sám pestuje – jeho vzťah k tejto téme je teda rovnako spojený s osobnou fascináciou, úžitkom aj environmentálnym znepokojením.
Objekty vytesané do slovenského travertínu budú reagovať na okolité prostredie a vstupovať do dialógu s už existujúcimi sochárskymi realizáciami v parku. Umiestnenie pod borovice nie je náhodné – umocňuje kontrast medzi klimatickými pásmami, na klímu, ktorá sa neodvratne mení. Zmena, ktorú figa symbolizuje, však nie je len príbehom nových možností pestovania exotických plodov v stredoeurópskej záhrade. Je aj príbehom čoraz nestabilnejšieho počasia a sociálnych turbulencií, ktoré klimatická premena so sebou prináša. Prítomnosť kamenných fíg v trávniku tak bude nesť v sebe paradox: fascináciu krásou plodu, ktorý sa stáva normalitou vďaka klimatickému posunu a nepokoj z toho, kam tento posun smeruje.
Kurátor: Oto Hudec
Dielo „Dve figy“ je veľkorozmernou sochárskou kompozíciou určenou do prostredia mestského parku.
Súsošie má na prvý pohľad priateľský, až abstraktne figuratívny charakter, pozývajúci dospelé aj detské navštevníctvo k priamemu kontaktu.
Zobrazenia dvoch zväčšených fíg ležiacich na tráve však aj prinášajú otázky nielen o ich vzájomnom vzťahu, ale aj o ich výskyte v našom prostredí vôbec.
Napriek možným benefitom, akým je aj prítomnosť južných ovocných druhov, je posun vegetačných pásiem a zmeny klimatických podmienok sú pre nás vysoko znepokojivou správou.
O autorovi – Martin Piaček
Martin Piaček (1972) patrí k výrazným predstaviteľom súčasného slovenského sochárstva. Hoci sa jeho tvorba dotýka aj iných oblastí vizuálneho umenia (napríklad performancie či video/fotodokumentácie), socha zostáva dlhodobo autorovým hlavným vyjadrovacím prostriedkom. Jedným z určujúcich princípov Piačekovej práce je prepájanie osobnej skúsenosti s kolektívnou pamäťou. Vo svojich dielach sa obracia k otázkam národnej identity, historickej pamäti, nacionalizmu či patriarchálnych modelov správania. Často pracuje s postavami národných hrdinov (osobnosť Milana Rastislava Štefánika a Ľudovíta Štúra) alebo s ikonografiou a symbolmi spojenými s oficiálnymi dejinami, ktoré posúva do nových významových súvislostí. Dôležitý moment v autorovej tvorbe predstavuje jeho vzťah k bádaniu a podrobnému štúdiu histórie. Dejiny nepreberá ako uzavretý príbeh, naopak, predstavujú pre neho otvorený materiál, ktorý je možné nanovo prehodnotiť a spochybniť (otvorený cyklus Najväčšie trapasy slovenskej histórie). Príznačným momentom Piačekovej tvorby je taktiež práca s privlastneným predmetom – najčastejšie apropriuje existujúce historické objekty (cyklus Dotýkanie sa hrdinu, Autoportrét ako busta MRŠ ).
Aktuálne prezentované dielo zo série Mramor potvrdzuje, že socha je pre autora východiskovým médiom, ku ktorému sa opakovane vracia. Napriek možnosti využitia moderných technológií volí pomalý manuálny proces, akým je sekanie do mramorového bloku. V čase keď žijeme dobu rýchlej produkcie, sa javí pomalá práca ako istý druh luxusu. Fyzická námaha autora preto zostáva v diele prítomná ako dôležitá stopa, ktorá je založená na priamom kontakte sochárovho tela s materiálom. Piačekov sochársky proces odzrkadľuje širší pohľad na vzťah ľudstva k práci a otvára otázky dotýkajúce sa problematiky práce ako základu spoločenského poriadku. Výsledná forma tak pôsobí ako fragment autorovej vytrvalej práce zaznamenanej v kameni.
Tvorba Martina Piačeka predstavuje sústavnú snahu kriticky premýšľať o tom, čo dnes znamená socha, komu patrí verejný priestor a akým spôsobom sa v ňom konštruuje kolektívna identita. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch Juraja Bartusza a Jozefa Jankoviča, kde neskôr aj pedagogicky zakotvil. Od roku 2017 vedie na VŠVU Ateliér vvv (vizuálne – verbálne – verejné). Popri vlastnej tvorbe sa aktívne angažuje v diskusiách o povahe a fungovaní súčasnej sochy vo verejnom priestore (iniciatívna o.z. Verejný podstavec). Podieľa sa na projekte Liquid Dogmas a pripravuje prednáškový cyklus Soft Norm. Je jedným zo zakladateľov výstavného formátu DiStO (Divadlo Statického Objektu). Piačekove práce sú pravidelne prezentované na samostatných a skupinových výstavách na domácej aj zahraničnej umeleckej scéne.
Simona Pallesichová
